Skupinové „plávanie“ detí a jeho vplyv
Tento text je úryvkom autorskej ročníkovej práce Terézie Svitkovej a konzultantky Mgr. Ivety Schusterovej, PhD.; Trnavská univerzita v Trnave, Filozofická fakulta, Katedra psychológieZverejňujem tu pre vás originálnu neupravovanú časť tejto práce, písanej v r. 2007, v Trnave
Skupinové „plávanie“ detí a jeho vplyv
1. Pozitívny vplyv nielen na deti
Ako píše Alexander Vajda (2001), zameranie kurzov nie je len vo vzťahu k plávaniu, ale hlavne k všestrannému rozvoju dieťaťa. Program v sebe zahŕňa také prvky, ako je rozvoj integrity rodičov a detí, rozvoj sociálneho správania sa v kolektíve, ale aj podporovanie osobnosti každého dieťaťa zvlášť. Nesporný je rozvoj pohybových schopností, telesnej kondície, získavanie návykov smerujúcich k pravidelnému športovaniu. Detská sauna a otužovacie činnosti znižujú náchylnosť detí k rôznym ochoreniam, ktorých spoločným menovateľom býva zmena teploty (nádchy, chrípky a pod.). Program ako celok vo svojich určitých etapách zabezpečuje aj psychickú relaxáciu všetkých zúčastnených. Deti sa učia aj cvičenia, ktoré sú smerované k ľahšiemu zvládaniu nácviku plaveckých spôsobov a teda plávania ako takého.
Šport detí nemá byť len príprava na športové výkony. Cieľom detského športu má byť hlavne radosť. Ako hovorí A. Vajda (osobná komunikácia): „Cieľom nie je učiť deti, ale vytvoriť im priestor pre ich vlastné realizovanie sa.“
2. Vplyv na socializáciu dieťaťa
2.1. Postupné začleňovanie dieťaťa do spoločnosti
Malé dieťa sa socializuje v rámci rôznych vzťahov a v rôznych prostrediach. Socializuje sa v rámci vzťahov s najbližšími osobami. V prvom rade vo vzťahu so svojími rodičmi, potom so súrodencami, starými rodičmi, bratrancami/sesternicami, poprípade au-pair, alebo v ústavoch starostlivosti o deti sú to pestúni, vychovávatelia.
Ďalej prichádza do styku dieťa s inými deťmi napríklad na detských ihriskách. Ward (1996) vysvetľuje, že spoločenské vzťahy malých detí s rovesníkmi alebo inými deťmi sú celkom rozdielne. Ostatné deti sú mu telesnými rozmermi bližšie ako dospelí, a preto sa ich dieťatko nebojí, a niekedy je zmätené, ak počuje plač iného dieťaťa, pretože tieto zvuky spájalo doteraz iba so svojou osobou. Prekvapí ho, že nie je jediným dieťaťom na svete a že dospelí ľudia prejavujú záujem aj o iné deti. Prvé stretnutie s rovesníkmi dieťa obyčajne zažije v poradni, kde pozoruje iné deti bez obáv, pretože sedí v bezpečí na vašich kolenách.
Neskôr, keď mamičky (príp. oteckovia) sa vracajú z materskej dovolenky naspäť do roboty, stretávajú sa deti s väčším počtom detí v jasliach, či materských školách. Tam do ich vzťahov vstupujú tiež vychovávatelia, či pedagógovia. Do kontaktu s inými ľuďmi prichádzajú aj na rôznych iných miestach. V obchode, u lekára, v kostole. Mamičky sa tiež môžu stretávať v materských centrách, na cvičeniach baby-fit, alebo kurzoch dojčenského plávania.
Tieto vzťahy a prostredia, v ktorých sa dieťa socializuje môžme rozdeliť do tzv. troch socializačných dimenzií. Nazvyme si ich dimenziou vnútornou, strednou a vonkajšou. Do vnútornej dimenzie umiestnime vzťahy dieťaťa s najbližšími osobami: rodičmi, súrodencami, starými rodičmi. Do strednej si umiestnime tie situácie, keď dieťa sa stretáva so skupinou iných ľudí, ale za prítomnosti blízkej osoby - zväčša rodiča. A do vonkajšej dimenzie zahrnieme tie situácie, keď sa dieťa socializuje bez prítomnosti najbližšej osoby, resp. rodiča.
Každé z týchto socializačných dimenzií majú svoje špecifické prvky socializácie. My by sme sa teraz nachvíľu zamerali na to, ako funguje socializácia na kurzoch skupinového „plávania“ detí do troch rokov“.
Ako spomína M. Hoch vo svojej práci (1991), plávanie detí s rodičmi spája výhody individuálneho a kolektívneho vedenia a eliminuje ich nedostatky. Kurzy skupinového „plávania“ detí teda zahrnieme podľa do strednej socializačnej dimenzie. Pozitívom tejto dimenzie je, že dieťa má možnosť zažiť vstup do širšieho spoločenstva ľudí s radosťou, s pocitom väčšej istoty a bezpečia. Ako spomína aj Ward (1996) vo svojej práci, dieťa v batoliacom veku je ešte stále veľmi závislé od rodičov a často k nim prichádzajú, aby si nabrali odvahy a istoty. Okrem toho, že rodičia, ktorí im tieto pocity poskytujú, sú s deťmi v jednej miestnosti, na kurzoch „plávania“ sú s ich deťmi väčšinou v tesnej blízkosti, keďže rodičia väčšinu času svoje deti držia rukami - zväčša za hrudník. Nie je tomu tak iba v určitých momentoch, napríklad pri oddychu na plávajúcich doskách, pri plávaní s kolieskami, pri hrách podporujúcich samostatnosť a nezávislosť detí, pri hrách v plytkej vode a pod. Tu sa upevňuje puto medzi rodičmi a deťmi, no s radosťou a istotou sa môžu deti pustiť aj do spoznávania svojich rovesníkov.
Ďalším špecifikom väčšiny kurzov skupinového plávania pre deti do troch rokov je, ako sme už spomínali, že v jednej skupinke sa nachádza maximálne šesť detí (každé so svojím rodičom), takže je tu vytvorené určité malé spoločenstvo. Výskumy hovoria, že keď sa v skupinke nachádza viac ľudí, deti už po krátkom čase strácajú pocit bezpečia a začínajú byť nesvoje.
2.2. Vzťahy s rovesníkmi
Ward (1996) popisuje malé deti ako veľmi komunikatívne Väčšinou majú radi spoločnosť, samozrejme, ak sa nejedná o cudzieho človeka. Do šiestich mesiacov dieťa opätuje smiech každému a dá sa popestovať aj od neznámej osoby, ak si ju najprv dôkladne premeria, a zdá sa mu byť priateľská. Ale od siedmeho mesiaca už neznámeho človeka rezolútne odmietne, pritisne sa k mame či otcovi a odvráti tvár, ak sa mu cudzinec prihovorí. To ho však rýchlo prejde, ak ho príliš nenútite, aby sa čím skôr zoznámilo. Dieťa je totiž zvyknuté byť v centre pozornosti a ak sa oň nikto nezaujíma, samo sa toho po chvíli dožaduje.
Na kurzoch skupinového „plávania“ detí do troch rokov, sú cvičiaci inštruktori profesionálne zaúčaní aj ohľadom detského vývinu, preto sú schopní adekvátne zareagovať na potreby detí, či vzniknuté situácie s deťmi.
Svet batoľaťa je spočiatku priestorovo i sociálne veľmi obmedzený. Verí tomu, a nemýli sa, že je centrom života svojich rodičov a hrá v ňom dôležitú úlohu. S veľkým prekvapením zistí, že iné batoľatá, s ktorými sa stretne, sú nemenej dôležité, ako ono samo. Nemôže spočiatku pochopiť, prečo si hračky, ktoré majú ostatné deti, nemôže zobrať domov. Doteraz boli predsa všetky hračky iba jeho.
Batoľa nechápe, čo znamená deliť sa, alebo byť tolerantný k druhým. Ide za svojím cieľom, pričom druhých sotí, odtlačí, uštipne. A to isté mu samozrejme vrátia iné deti. Hra v skupine detí sa takmer vždy skončí plačom, pretože batoľatá sa nevedia vysporiadať s takýmito situáciami. Ak chcete, aby sa vaše dieťa hralo s kamarátmi, musíte naňho neustále dozerať a včas mu zobrať niektoré hračky, aby neublížilo druhému. Ako však píše ďalej Ward (1996), napriek všetkým problémom, by sa dojča malo zoznamovať s inými deťmi. Dieťa sa totiž musí naučiť primerane správať k ostatným deťom, zíde sa mu to v škôlke, v škole a napokon aj neskôr v živote. A aj preto môžu byť pre vek batoliat a dojčiat kurzy skupinového „plávania“ veľmi prínosné nie len z hľadiska aktuálneho, ale tiež z pohľadu možnosti ovplyvnenia nastavenosti osobnosti dieťaťa v budúcnosti.
Nepotrvá to dlho a deti sa v skupine rovesníkov rýchlo naučia, čo si môžu dovoliť, čo môžu očakávať a kedy si majú strážiť svoju hračku. Čoskoro začnú mať radosť z hry s rovesníkmi. Najskôr sa budú pri hre striedať, neskôr sa spolu hrajú vlastnú hru (Ward, 1996).
3. Vplyv na vývin reči
Spomeňme si ďalší zaujímavý jav, ktorý je často prehliadaným. Počas kurzov „plávania“ sa často využívajú aj riekanky a rôzne pesničky. Tým sa podporuje zmysel pre rytmus reči. Obdobie medzi prvým a tretím rokom je dobou najintenzívnejšieho vývoja reči. Hra tu môže byť významným pomocníkom. Dieťa si v nej osvojuje a zlepšuje výslovnosť, intonáciu a rytmus reči, získava chuť rozprávať, učí sa vyjadrovať. Má záľubu v jednoduchých riekankách a pesničkách. Preto pre deti v tomto období často spievame, prednášame a predčítame.
Ako píše Ward (1996), vo veku štyroch, piatich mesiacov začínajú deti experimentovať s hlasom. Naučia sa mrnčať a výskať, čím spestrujú plač alebo krik pri nespokojnosti. Tieto zvuky sa dieťa učí náhodne, po nikom ich neopakuje, a preto ich počujeme aj u hluchých detí. Niektoré deti začínajú rozprávať okolo prvého roka, niektoré až na konci druhého roka života. procese vývinu bľabotavej reči na zrozumiteľné slová dieťa najskôr vyslovuje iba časti slov. Spočiatku je totiž veľmi komplikované spájať slabiky do dlhých slov, a preto ich vyslovuje takýmto spôsobom skrátene. Keď rozlúštite, čo vám chcelo povedať, povedzte mu to isté celé slovo znovu, jasne a zrozumiteľne. No nesmiete ho neustále opravovať, len mu umožnite, aby počulo zrozumiteľnú výslovnosť slova, ktoré môže potom opakovať. V mozgu človeka je zabudovaná schopnosť spájať slová do určitých celkov a zrejme všetky deti si rozširujú slovnú zásobu a postupne skladajú vety rovnakým spôsobom. Spočiatku používajú jednoduché podstatné mená a na vyjadrenie toho, čo chcú povedať, používajú ruky a mimiku. Spájaním slov vzniká jednoduchá reč, ktorá sa postupne zdokonaľuje. Tento proces dieťaťu uľahčíte, ak s ním budete jasnou a zrozumiteľnou rečou rozprávať a ak budete vyberať slová, ktoré môže zopakovať a ktoré mu vždy vysvetlíte. Niet dôvodu správať sa k batoľaťu ako k malému dospelému a prediskutovať s ním vaše problémy. Na druhej strane, ak sa mu budú dospelí stále prihovárať detskou rečou, nenaučí sa zreteľne rozprávať. Vo veku, keď sa začína vytvárať reč, je nesmierne dôležitý vzor dospelých. Preto Ward (1996) odporúča nešušlať a neprispôsobovať sa nedokonalej detskej výslovnosti. Naopak, hovoriť s deťmi prirodzene, s kultivovaným hlasovým zafarbením. Vyhýbať sa kriku a hrubému tónu. Reč dospelých by mala byť deťom po obsahovej stránke zrozumiteľná a po stránke zvukovej výrazná a ušľachtilá (Ward,1996).
Práve detské riekanky sú múdrosťou tradícií vyberané vhodné slová, ktoré sú jednoduché, deťom ľahké na naučenie. Ich príťažlivosť sa zakladá na prijemnom a jednoduchom rytme, ale tiež na zapájaní celého tela do ukazovania a hrania jednotlivých obsahov riekaniek. Pomocou riekaniek sa teda lepšie rozvíja komunikácia, ktorá je pre socializáciu veľmi dôležitá. Mnohé matky, ktoré prichádzajú na kurzy „plávania“ dojčiat a batoliat, nepoznajú spočiatku detské riekanky. Po absolvovaní kurzu je ich repertoár väčší a s podporou rozvíjania zmyslu pre jazyk môžu pokračovať naďalej v domácom prostredí. Často sa totiž nejedná len o rozšírenie repertoáru riekaniek, ale aj podporu záujmu o ne.
4. Vplyv na nezávislosť a sebadôveru
Pri uvažovaní nad vplyvom kurzov „plávania“ na dieťa, sa nám naskytá otázka, aký má dopad tento vplyv na neskoršie obdobie života. So skúseností rodičov detí, ktoré absolvovali niekoľko kurzov skupinového „plávania“ detí do troch rokov je však známe, že tieto deti sú vo väčšej miere, oproti deťom, ktoré tieto kurzy neabsolvovali, odvážnejšie a viacej sa dovolávajú kolektívu svojich rovesníkov. Na tento fakt poukazuje napríklad aj výskum Dr. Ahrendt.
Dr. Lilli Ahrendt (*1968) je promovaná ako vedec v oblasti športu a ako diplomovaná lektorka športu. Na svojej internetovej stránke píše, že po celom svete existuje niekoľko štúdií o detskom plávaní (napríklad McGraw 1935; Diem, Undeutsch, Lehr, Olbrich 1980, Wielki, Houben 1983, Plimpton 1986, Moulin 1997, Numminen, Sääkslathi 1998).
Ako ďalej Ahrendt spomína, Diemova longitudinálna štúdia sledovala, či malo plávanie detí nejaký vplyv na vývin osobnosti detí od štyroch do šiestich rokov s nasledujúcimi závermi: Deti, ktoré sa zúčastnili kurzov detského plávania sa vyznačovali od ostatných detí lepšou adaptáciou na nové situácie, lepšou sebadôverou a samostatnosťou. Kurzy pre rodičov s deťmi sú zvyčajne ponúkané pre všetky vekové kategórie medzi dvoma mesiacmi a štyrmi rokmi.
Výskum vplyvu kurzov „plávania“ dojčiat a batoliat prebiehal na Nemeckej športovej univerzite v Kolíne (German Sports University of Cologne) od polovice deväťdesiatich rokov. Ako uvádza kanadské stredisko detského „plávania“ Aquaventures swimm centre, vedci dokázali, že stimulujúci efekt detských a dojčenských kurzov plávania majú potenciál zvýšiť inteligenciu, koncentráciu, ostražitosť a zmyslové schopnosti. Zlepšenie v sociálnom, emocionálnom a fyzickom vývine bol tiež publikovaný. Na tieto vplyvy poukazujú aj nemeckí výskumníci na Nemeckej športovej univerzite v Kolíne. Dokázali, že ak sa deti učili plávať už v rannom veku, nie len ich fyzický vývoj je lepšie vyvinutý, ale tiež ich schopnosť koncentrácie, rýchlosť reakcií, inteligencia, tak dobre ako aj sociálne správanie v predškolskom veku, sú priaznivo ovplyvnené.
To je dôvod niekoľkoročného testovania na Nemeckej športovej univerzite v Kolíne, ktoré odhalilo účinok pohybového cvičenia na celkový vývin detí predškolského veku.
Začiatočným bodom bolo skoré pozorovanie správania detí pri plávaní. Bolo preto nepopierateľné, že deti ktoré sa už v treťom mesiaci zúčastňovali plaveckých tréningov, neboli len zručnejšie vo svojich pohyboch, ale boli aj sebavedomejšie a samostatnejšie v porovnaní k ich vrstovníkom.
Toto bolo plne potvrdené systematickým testovaním škôlkarov od roku 1974 do roku 1976, podporované Ministerstvom pre vzdelávanie a vedu v Nemecku. Pozorované deti boli rozdelené do šiestich „skupín“, začali plávacie a gymnastické programy, alebo len prijali inštrukcie v gymnastike v rôznych časoch ( s 3, 6 alebo 2, 4 rokmi resp.) Jedna kontrolná skupina neprijala športové inštrukcie žiadneho druhu.
„Plávajúce deti“ napredovali pred vrstovníkmi vo všetkých testovaných oblastiach. Tie, ktoré sa zúčastnili kurzov „plávania“ dojčiat a batoliat od troch mesiacov ich života, napredovali obzvlášť dobre v každom prípade. Vzhľadom na vývin ich intelektuálnych kapacít, je nepopierateľné, že skorí plavci preukazujú vyššie inteligenčné hodnoty, už na začiatku dvojročnej testovacej periódy – keď boli štvorročné, skoro vo všetkých subtestoch testov aplikovanej inteligencie, ako deti, ktoré patrili do neskôr pokročilých skupín alebo tiež kontrolnej skupiny.
V sociálnej oblasti „plávajúce deti“ mali väčšiu ochotu vytvárať kontakty a lepšie sa prispôsobovali v skupine ako ich rovesníci. Boli viac nezávislé a menej bojazlivé. Lepšie sa vžívali do novej a neznámej situácie a ich motivácia prudko stúpala počas testovanej periódy.
Výskumníci registrovanej Asociácie pre tréningový výskum v Kolíne vysvetľujú, že závery vzhľadom na efekt nie sú spôsobené len samotným fyzickým tréningom. Procesy psychického zaobchádzania tu tiež hrali rolu. Tréning raných detských pohybov rozvíja oblasť, ktorá umožňuje dieťaťu mat úspešné skúsenosti relatívne jednoducho. Zdá sa, že zároveň má vplyv na spôsob, akým spolu jednajú deti vzájomne s rodičmi – to znamená, že je dieťaťu daná a dokonca nanútená väčšia a väčšia zodpovednosť. To opäť priaznivo ovplyvňuje radosť dosahovania a rozvoja inteligencie.
Vedecké štúdie detského plávania v Nemecku ukázali, že raná stimulácia rozvíja dieťa v troch kľúčových oblastiach – fyzickej, mentálnej a emocionálnej. Keď porovnali deti s kontrolnou skupinou, ktorá neabsolvovala celoročne kurzy, tak deti ktoré plávali pravidelne od počiatku boli signifikantne silnejšie a viac koordinovanejšie. Svaly sa vyvinuli v procese obdobnom fyzickej terapii umožnenej deťom vynikať vo všetkých fyzických aktivitách a neboli obmedzované plávať. Tieto deti taktiež vysoko skórovali v inteligencii a v riešení problémov, ktoré sa prenášajú do vynikania a ostražitosti v škole. A citovo, u detí, ktoré plávali celoročne bolo zistené, že sú viac sebadisciplinovanejšie a majú motiváciu a sebadôveru na dosiahnutie úspechu. Z konzistentných formulácii cieľov, učenia a úspechov, tieto deti vysoko skórujú v sebaúcte. Ako sa deti učia ako sa samostatne pohybovať vo vode, rozvíja sa ich nezávislosť a sebadôvera. Toto je očividné na širokých úsmevoch od ucha k uchu na ich tvárach. Výskumníci veria, že táto nezávislosť a sebadôvera zväčšujú záujem učiť sa.
5. Vplyv na spokojnosť dieťaťa
Ďalším pozitívom kurzov skupinového „plávania“ detí do troch rokov je naburávanie stereotypu rodiča na materskej dovolenke. Tým sa sám stáva spokojnejším, menej napätým, a môže vytvárať lepšie podmienky pre vývin svojho dieťaťa. Vytvára sa tu aj priestor, kde sa rodičia môžu navzájom pozdielať, vymeniť si svoje skúsenosti a rady.
Deti veľmi citlivo vnímajú svoje okolie, obzvlášť správanie a pocity ich opatrujúcich dospelých. Ak je rodič sebaistý, jeho dieťa bude bezstarostné. Ak je rodič pri cvičení alebo v pokynoch , ktoré prenáša na dieťa, neistý, prejavuje sa táto neistota aj v počínaní dieťaťa. Preto ak sa rodič nedokáže zbaviť strachu z vody, poprípade ak nedokáže prekonať negatívny vzťah k vode, nemal by s dieťaťom cvičiť(Hoch, 1991). Kurzy skupinového „plávania“ sú pre deti zo začiatku novým prostredím, s novými návykmi, ale aj očakávaniami. Pre rodičov je dôležité, aby boli pozitívnymi, ukľudňujúci a prijímajúci každú aktivitu alebo cvik s nadšením. Je potrebné, aby boli pripravení dávať dobrý príklad; fúkať bubliny, zamokriť sa a zažiť cviky spolu s ich deťmi. Aby boli pripravení pochváliť svoje dieťa za každú snahu, či výkon, aj keď bude len malý. Ich tón hlasu by mal dávať najavo vrúcnosť, srdečnosť a optimizmus. To všetko môže ovplyvňovať pokrok a spokojnosť dieťaťa. Kurzy „plávania“ preto vyžadujú aj špeciálny postoj od rodičov. Pokrok dieťaťa značne závisí od nasadenia sa rodičov do programu. Malým deťom poskytuje plávanie taktiež veľa telesného kontaktu s ich rodičmi. To zlepšuje vzťahy medzi nimi (Aquaventures swim centre).
2.5.1. Relaxačné atribúty vody
Na spokojnosť dieťaťa vplýva už aj samotný relaxačný vplyv vody a vodného prostredia na človeka. Relaxačné vlastnosti má voda vďaka rôznym atribútom.
Už samotný pohľad na vodu má upokojujúce účinky. Či už pri pohľade na chvenie vodnej hladiny, prípadne na odrážajúce sa svetlo od vodnej hladiny.
Takisto veľmi využívaným atribútom je zmena šírenia sa zvuku pri vode a vo vode.
A napokon taktiež veľmi využívaným atribútom je nadľahčujúca vlastnosť vody. Telo pri pobyte vo vode nie je zaťažované plnou silou zemskej gravitácie. Telo živého človeka sa udrží na hladine bez potreby akýchkoľvek pohybov, ale taktiež bez veľkej záťaže na chrbticu a kĺby, ktorej sú vystavené v bežnom živote aj vďaka pôsobeniu gravitácie.
Polohovanie s dojčatami či batoľatami v polohe na chrbte počas kurzov skupinového „plávania“ detí do troch rokov často spája všetky tieto atribúty. Dieťa má uvoľnenú, nezaťažovanú chrbticu. Zároveň pri správnom polohovaní má uší zanorené pod vodou, čo využíva tlmený zvuk pod vodou, ktorý pôsobí veľmi ukľudňujúco. Napokon môže využiť aj tretí aspekt tým, že deti ktoré majú túžbu skôr pozorovať dianie okolo seba môžeme zaujať odrazom svetla na strope bazénového priestoru.
6. Vplyv hry vo vodnom prostredí
6.1. Špecifiká hry v dojčenskom a batoliacom období
Obdobie do dvoch rokov vymedzil Piaget ako senzomotorické štádium kognitívneho vývoja dieťaťa. Pre toto štádium je príznačné, že dieťa je pri svojom poznávaní sveta odkázané len na bezprostredné informácie získavané jeho senzomotorickými orgánmi. Takto získané poznatky sú doplňované a preverované prostredníctvom jeho praktického pôsobenia na vnímané objekty, ktoré sa uskutočňuje predovšetkým jeho motorickými aktivitami. Dieťa v tomto období ešte nie je schopné poznávania sprostredkovaného psychickou reprezentáciou reality, pretože nemá rozvinutú sémantickú funkciu (Severová, 1982) .
Pri sledovaní detských hier poznávame, že hrou sa dieťa učí prispôsobovať svojmu okoliu a ovládať samo seba. Získava v nej mnohé poznatky, skúsenosti a zručnosti pri styku s prostredím, ktoré sú mu užitočné neskôr pri plnení vážnych životných úloh. Hra je pre dieťa dôležitou činnosťou, v ktorej sa uplatňujú všetky stránky jeho osobnosti: vnímavosť, fantázia, cit, vôľa. Hra pôsobí na celú osobnosť dieťaťa, na pohyb, myslenie, reč, cit a vôľu. Tým prispieva k telesnému, mravnému, rozumovému a estetickému rozvoju a vytvára dieťaťu základy hodnotenia v kategórii pravdy, mravnosti a krásna. Formatívny vplyv na celkový vývoj jedinca sa naplňuje v stálej interakcií dieťaťa a jeho životného prostredia. Hrové činnosti mu prinášajú prežívanie šťastia, radosti a spokojnosti, ktoré prispieva k duševnému zdraviu, keď dieťa správne, pohotovo a primerane reaguje na podnety z prostredia, úspešne rieši životné situácie a cíti sa pritom spokojné a šťastné (Mišurcová, Fišer, Fixl; 2003).
Prvky hry sa dajú pozorovať už v prvom období detského života. Dieťa sa začína učiť už od prvých dní života. Dojčenský vek v sebe skrýva značné vývojové možnosti, ktoré je potrebné sústavne a cieľavedome hneď od začiatku rozvíjať. Hra je pre zdravý vývoj a šťastné detstvo detí nevyhnutná. Hrou si dieťa osvojuje svet vecí, ľudí a medziľudských vzťahov v prostredí, v ktorom žije a vyspieva a v ktorom bude neskôr žiť ako dospelý.
Rozvoj hrových činností je úzko spojený s vývojom pohybovým a zmyslovým. Od tretieho mesiaca sa postupne dieťa učí vidieť a rozoznávať predmety, ich tvar a farby. Súčasne sa rozvíja jeho sluch; dieťa otáča hlavičku v smere zvuku, rozoznáva ho a hlasom naňho reaguje.
Hrové činnosti batoliat sú veľmi rozmanité. Pohybové čiže motorické hry sú zastúpené chôdzou, pobiehaním, poskakovaním, gúľaním, hádzaním atď. Prispievajú k výcviku koordinácie svalových pohybov na ruke, prstoch a ramenách a napomáhajú k odstráneniu priestorovej neistoty dieťaťa.
6.2. Špecifiká hry vo vode
Keď dieťa od štvrtého mesiaca siaha po predmetoch, znamená to, že sa u neho vytvára koordinácia zraku, hmatu a pohybového aparátu (Mišurcová, Fišer, Fixl; 1980). Na podporovanie vývinu koordinácie zraku, hmatu a pohybového aparátu využívajú rodičia, lekári ale aj inštruktori novosť prostredia skupinového „plávania“ detí do troch rokov. Novosť a zároveň zaujímavosť často motivuje nelezúce deti ku lezeniu; deti sa snažia uchopiť do rúk zaujímavé hračky, či vodu; koordinovať svoje pohyby, aby špliechali vodu rukou na plávajúcej doske a pod.
Na kurzoch sa veľmi dobre podporuje aj nácvik udržania si celkovej koordinácie ako udržania rovnováhy tela dieťaťa. Pre tento cieľ sa využíva kolísanie, polohovanie, či lozenie a behanie detí na plávajúcich doskách, pri rôznych cvikoch osamostatňujúcich dieťa vo vode, a tiež pohyb dieťaťa v plytkej vode. Vo všetkých prípadoch nácviku koordinácie je dôležité ponechať vo veľkej alebo úplnej miere samostatnosť dieťaťu zároveň s dodávaním istoty a poskytnutím pomoci v prípade potreby. Vodné prostredie je tu opäť výhodou, vďaka možnosti slobodného pohybu a menšej záťaži zemskej gravitácie. Vodný vztlak je akoby neviditeľnou nápomocnou rukou. Nulová gravitácia poskytuje takú slobodu, aká na zemi neexistuje. Voda poskytuje špeciálny čas a miesto pre deti. Tieto faktory totiž dávajú deťom možnosť rozvíjať nielen svoju koordináciu v takej miere, ako im to mimo vody určite nebude umožnené.
S vývojom jemnej motoriky je úzko spojení hmat. Ten sa vo vode podporuje samotným pobytom v nej. Voda obmýva celú plochu tela, premasírúva ho a dáva deťom možnosť zacítiť aj takým teplotným aj hmatovým receptorom na povrchu tela, ktoré v bežných podmienkach nevyužijú tak často.
Ako píšu Mišurcová, Fišer, Fixl (1980), detská hra je do značnej miery závislá na materiálnych podnetoch, hlavne na hračke. V súčasnej dobe sa dôležitosť hračky zväčšuje. Hry s vodou sú pre deti zvlášť príťažlivé. Ako tvrdí napríklad aj M. Hoch(1991), nedá sa nespomenúť ani veľký výchovný význam , ktorý majú hry na rozvoj kolektivizmu.
Pri zoznamovaní s vodou na plytčine ide v kurzoch skupinového „plávania“ detí do troch rokov o nenáročnú činnosť. Prebieha výhradne vo forme hry alebo zábavnej činnosti. Učí sa poznávať účinky vztlaku vody, učí sa s oporou o dno potápať (Hoch, 1991). Deti si na plytčine spoločne spievajú a ukazujú rôzne riekanky, špliechajú vodou, oblievajú sa pohárom, či krhlou, robia bubliny do vody, lovia predmety z vody, zanárajú si tvár, prechádzajú sa, poskakujú a pod.
Zaujímavý zážitok deťom poskytujú duté hračky. Ako píše Mišurcová, Fišer, Fixl (1980): „Zdravotne vhodné a deťmi veľmi obľúbené sú hry s dutými formami vo vode.“ Duté hračky a aj niektoré ďalšie hračky, poskytujú deťom opäť jedinečný zážitok z vody. Vo vode sú nadnášané, špliechajú, po zanorení pod vodu a nasledovnom pustení z rúk vyskakujú do výšky. Taktiež uľahčujú a urýchľujú pohyb vo vode, napomáhajú pri nácviku polohovania.
Samozrejme, niekedy sa vyskytne u detí na kurzoch skupinového „plávania“ detí do troch rokov aj strach. Ten býva spôsobený novosťou kolektívu či prostredia, jeho hlučnosťou, veľkým množstvom nových postupov, návykov, podnetov a pod. Môže však byť spôsobený aj nepríjemným zážitkom s vodou z minulosti. Tieto obavy sa spravidla postupom menia na radosť z vody, cvičenia a úspechov. Deje sa to vďaka citlivému prístupu rodičov a inštruktorov, vďaka používaniu pomalého, postupného priblíženia sa všetkým novým zručnostiam a technikám.
7. Vplyv na chorobnosť
Kurzy plávania sú nielen aktivitou plnou zábavy a podporovania zdravia, ale môže tiež napomôcť záchrane života. Všetky deti by sa mali učiť ako plávať, aby obmedzili možnosť utopenia sa, pretože sú tiež prevenciou paralyzujúcich efektov strachu a paniky ak spadnú do vody(Aquaventures swim centre).
Lilli Ahrendt spomína jednu zo svojich štúdií ohľadom kurzov „plávania“ dojčiat a batoliat. Uskutočnená bola v rokoch 1996 až 1997 s názvom IDOSI – Infekčné ochorenia plávajúcich detí v prvom roku života (Infectious Disease of Swimming Infants). Zistila, že deti navštevujúce kurzy plávania bývajú menej choré ako ostatné deti rovnakého veku. Vo všeobecnosti sa dokázalo, že dojčenie má preventívny vplyv na množstvo chorôb a že so začiatkom pohyblivosti frekvencia chorobnosti stúpa.
Lekári často odporúčajú ako voľbu pre astmatikov formu cvičenia plávanie. Cvičenie podporuje bronchiálnu aktivitu (Aquaventures swim centre).
Vedecké štúdie, ktoré sa uskutočnili vo viacerých krajinách ukazujú, že profesionálne kurzy „plávania“ dojčiat a batoliat redukujú chorobnosť detí 65-70% v porovnaní s deťmi, ktoré kurzy „plávania“ dojčiat a batoliat nenavštevovali. Teplá voda kombinovaná jemným cvičením, zrelaxuje a stimuluje detský biorytmus (Aquaventures swim centre). Deti obyčajne lepšie spia a jedia v dňoch, v ktorých „plávajú“. Ich spánok sa prehlbuje a upokojuje. Deti, ktoré zle jedia, sa zvyšuje chuť k jedlu a priberajú na váhe. Na tento fakt poukazuje viacero autorov, napríklad M. Hoch(1991, 1983), či samotní rodičia „plávajúcich“ detí.
Hoch (1983) taktiež poukazuje na veľký zdravotný význam pravidelného plávania, ktorý bol konštatovaný už aj u dojčiat. Ako ďalej píše, všetky výskumy ukazujú, že plávajúce deti sa lepšie vyvíjajú
Takisto krvný obeh uľahčuje už samotná vodorovná poloha, tým, že znižuje vplyv zemskej gravitácie. Naviac je hydrostatický tlak príčinou tzv. „periférneho srdca“. Stláča periférne žily a tlačí krv ku srdcu (Hoch, 1983).
Hoch ďalej spomína dôležitý fakt, že zdravotný vplyv je podmienený hygienicky nezávažným prostredím a teplotou vody. Dôležité je tiež rozlišovanie, v akom rozsahu a v akej intenzite sa „plávanie“ uskutočňuje.
Skupinové „plávanie“ detí je niekedy využívané aj fyzioterapeuticky. „Plávanie“ dojčiat a batoliat úspešne využíva množstvo rodičov, s deťmi s ochabnutým, či nevyvinutým svalstvom. Malé deti môžu precvičovať viac svalov vo vodnom prostredí, než na súši. Na zemi sú viac obmedzované gravitáciou a ich schopnosťou sedieť alebo stáť. Vo vode sa teda podporuje aj sila, ktorá sa často preukazuje v ranom nadobúdaní fyzických schopností, napríklad v chôdzi. Ako sme už spomínali, „plávanie“ detí zlepšuje aj krvný obeh. Napriek tomu, že deti sú obmedzené v tom, ako veľmi môžu zlepšiť svoju vytrvalosť, plávanie má blahodarný efekt.
Napriek tomu sa môžeme stretnúť aj s tvrdením Štokholmských lekárov (Nystad, Nja, Nafstad, 2003), ktorí majú snahu potvrdiť možnosť vplyvu skupinového „plávania“ detí na vznik respiračných ochorení. Poukazujú však aj na potrebu rozsiahlejšej štúdie ohľadom tejto problematiky.
Zoznam použitej literatúry
(1) Aquaventures swim centre (bez udania roku). Waterbabies. http:/aquaventuresswim.com/water.htm. 30,3,2007
(2) Ahrendt, L. (bez udania roku). Scientific studies. http://www.eltern-kind-schwimmen.de/3e.htm. 30,3,2007
(3) Čechovská, I. (2002). Plávaní dětí s rodiči. Praha: Grada.
(4) Hoch, M. a kol. (1983). Plavani (teorie a didaktika). Praha: SPN.
(5) Hoch, M. (1991). Učte deti plavat. Praha: Olympia.
(6) Mišurcová, V.; Fišer, J.; Fixl, V. (1980). Hra a hračka v živote dítěte. Praha: SPN.
(7) Nystad, W.; Nja, F.; Nafstad, P. (2003). Baby Swimming increase the risk of recurrent respiratory tract infections and otitis media. Acta paediatr, 92, 905-909.
(8) Severová, M. (1982). Hry v raném dětství: Studie o jejich vývoji a motivaci. Praha: Academia.
(9) Příhoda, V. (1977). Ontogeneze lidské psychiky I – vývoj člověka do patnácti let. Praha: SPN.
(10) The Federal Minister for Education and Science(1979). „Baby swimming“ Advances Independence and Development of Intelligence. Public Relations Bulletin, 1979, Marec.
(11). Vajda, A(2001). O plávaní. www.alva.sk 1.3.2007
(12) Vajda, A. (2007). Osobná komunikácia, apríl, 2007
(13) Ward, B. (1996). Starostlivosť o dieťa 0 – 3 roky. Martin: Osveta.